Bližšie k hviezdam
O ceste za kométami z Modry až na Mauna Kea – aj o tom, ako sa na Havaji dostala medzi maratóncov a triatlonistov, nám píše astronómka Jana Pittichová.
V Oahu na Honolulu pristála 29. septembra 1999 po 20-hodinovej ceste z Bratislavy cez Viedeň, Frankfurt a Los Angeles. Ďalej nech sa už Mgr. Jana Pittichová, PhD., vyjadruje sama slovom aj obrazom – snáď vás nebudú v texte mýliť chýbajúce dĺžne a mäkčene.
- - - - - - - - - - - - - - - - -
Uz pocas pristavania som obdivovala krasy havajskeho pobrezia, utesy, zalivy, piesocnate plaze a sopecne kratery ostrova Oahu. V tom case som este netusila, ze tento malicky ostrov v Pacifiku sa stane mojim prechodnym domovom.
Ako som sa sem vlastne dostala? Mala som stastie. Vyplatili sa mi dobre vysledky v skole a uspesne studium. Uz pocas aspirantskeho studia na Astronomickom ustave SAV som ziskala, vdaka prezentacii svojej prace na sympoziu Medzinarodnej astronomickej Unii (IAU) vo Versailles, rocny pobyt na Europskom juznom observatoriu, na pracovisku v Garchingu pri Mnichove. V tom case to bol pre studenta mimo krajin EU husarsky kusok.
Moja astronomicka prax sa vsak zacala ovela skor – v case, ked som ako 8-rocna zacala pomahat otcovi budovat astronomicke observatorium v lokalite Modra-Piesky. Stravila som tam v polnych podmienkach viacero mesiacov pocas niekolkych rokov. Vtedy som si myslela, ze bezo mna ako „stavbyveducej“ by sa nikdy nic také nerealizovalo.
Po obhajeni dizertacnej prace som v januari 1999 zacala pracovat na Astronomickom ustave SAV v Bratislave, na oddeleni medziplanetarnej hmoty. Na internete som objavila ponuku na zahranicny pobyt pre prave skoncenych aspirantov z vychodneho bloku. Poziadala som teda o stipendium NSF/NATO. Ziskalo ho v konkurze iba 20 ziadatelov z 1200 uchadzacov. Nechcelo sa mi verit, ze medzi uspesnymi som sa ocitla i ja.
Vyhodou stipendia bolo, ze som si mohla zvolit lubovolnu univerzitu v USA. NSF (National Scientific Foundation) mi platilo cestovne naklady a stipendium pocas jedneho roka. Mojim dalsim stastim bola aktivna ucast na sympoziu IAU v Starej Lesnej v roku 1998. Na nej som sa zoznamila s viacerymi poprednymi vedcami z oblasti kometarnej astronomie, medzi inymi i s Dr. Karen Meech, mojou terajsou veducou. Pocas konferencie sme zistili, ze mame spolocne vedecke zaujmy, a ja som si iba v duchu pomyslela, ake to musi byt uzasne pozorovat na najvacsich dalekohladoch sveta na Mauna Kea a spolupracovat s najlepsimi kometarnymi expertami. V tom case by som ani vo sne neverila, ze o rok neskor moja prva skusenost a prve kroky v USA povedu prave cez Havaj.
Cesta nahor
Po prvom roku tvrdej postdoktorandskej prace na Havajskej univerzite v Honolulu mi Dr. Meech ponukla spolupracu na jej projektoch a na projektoch NASA v ramci programov JPL (Jet Propulsion Laboratory). Pracujem tam na troch kozmickych projektoch. Prvy z nich je STARDUST: jeho kozmicka sonda preletela popri jadre komety Wild 2 v januari 2004. Mame vdaka nemu vynikajuce snimky jadra komety, jej chemicke zlozenie a jedinecnu vzorku kometarneho prachu. Dalsim projektom je DEEP IMPACT, ktoreho kozmicka sonda odstartovala 12. januara 2005. Uz 4. jula preleti popri jadre komety Tempel 1, na ktoru vystreli 370-kilogramovy medeny projektil. Tento jedinecny projekt nam umozni studovat hlbsie, vnutorne vrstvy jadra komety a fyziku vzniku kraterov na planetach a telesach slnecnej sustavy.
Pre oba projekty som pomahala spracovat snimky z kometarnej databazy Dr. Meech, a samozrejme pozorovat obe komety pred a po starte kozmickych sond. Pozorovanie a modelovanie prachovej komy komety Tempel 1 pre projekt Deep Impact je v sucasnosti moja najdolezitejsia praca, od ktorej zavisi, ci pristroje sondy nezmlknu skor, ako si splnia svoj ucel. Snazime sa urcit optimalny prechod roviny kometarnej drahy pre sondu. Jej ucelom je ochranit sondu pred fatalnymi zrazkami s prachovymi casticami komety. Momentalne uz dostavame z kozmickej sondy kalibracne snimky. Pri dopade projektilu na jadro komety budu vsetky dalekohlady sveta mierit na kometu Tempel 1. Dopad projektilu rozrusi z casti povrch jadra komety a vyrazne zvysi jej aktivitu a jasnost.
Americania by neboli Americanmi, keby tuto skutocnost nevyuzili i na propagaciu vedy – dopad projektilu na jadro komety bude 3. jula vecer na Hawaii, co je v New Yorku 4. jula skoro rano. Vtedy v celej krajine oslavuju Den nezavislosti.
Pred, pocas a po dopade projektilu na jadro komety budu vsetky havajske dalekohlady pozorovat a zaznamenavat aktivitu komety. Vyzera to tak, ze prvy julovy tyzden nebudeme mat vela casu na spanok, ale zase bude moznost pozorovat vysledok tohoto jedinecneho projektu priamo z pohodlia Mauna Kea.
Moja najnovsia spolupraca z JPL je vyuzitie druzice Spitzer, ktora nesie 0,85-metrovy infracerveny dalekohlad na pozorovanie vybranych komet. Napriek lakavym ponukam – zacat pracovat na hnedych trpaslikoch a inych sucasnych trendoch hviezdnej astronomie – som zostala verna kometam. Skumam zlozenie ich jadier, prachovych obalok – kom a chvostov. Teoreticke modely konfrontujem s pozorovaniami a snazim sa ziskat co najviac informacii o tychto telesach slnecnej sustavy, ktore predstavuju jej zakladny stavebny kamen. Dopatrat sa k podmienkam aktivity tychto telies znamena spoznat okrem ineho aj rozlozenie a intenzitu zdrojov meteoroidov a vacsich ulomkov jadier v slnecnej sustave. Teda malych telies, ktore Zem stretava kazdodenne. Niektore mensie z nich vidime na oblohe ako meteory a tie vacsie ako dopadnute meteority. Tie najvacsie z nich znamenaju potencialne ohrozenie biosfery na Zemi. Peknu kolekciu meteoritov mozeme vidiet v Muzeu historie prirody vo Viedni.
Z astronomky-teoreticky (na Slovensku som pracovala na modelovani prachovej komy komet) som sa scasti stala i astronomkou pozorovatelkou. Na hore Mauna Kea, na ostrove Hawai, v nadmorskej vyske 4176 metrov, som stravila uz viac ako 100 noci. Pozorujem na druhom najmensom dalekohlade tohto observatoria, na 2,2-metrovom dalekohlade Havajskej univerzity, ale i na najvacsom dalekohlade sveta, 10-metrovom Keck I, patriacom Caltechu (California Institute of Technology) a Kalifornskej univerzite.
Mimochodom tym, co dodalo Caltechu punc vynimocnosti vo svete exaktnych vied, bol v tom case mohutny, 254-cm dalekohlad vybudovany v roku 1917 na hore Mt Wilson nad Pasadenou. Vtedy sa vyuzilo krystalicky ciste ovzdusie nad Los Angeles, ktore je uz minulostou. To on urobil meno Caltechu, ktory zacal pritahovat najvyznamnejsich svetovych fyzikov, chemikov a biologov.
Asi nemusim dodavat, ze moja prva navsteva observatoria Mauna Kea, tohoto najvyssie polozeneho astronomickeho observatoria na svete, bola uzasna aj napriek bolestiam hlavy, kratkemu, casto prerusovanemu spanku a dalsim efektom suvisiacim s velkou nadmorskou vyskou. Pred pozorovanim na observatoriu Mauna Kea musite stravit cely den aklimatizaciou na vysku, na medzistanici vo vyske 3048 metrov. Byt na Mauna Kea je uzasny zazitok. Je to, akoby ste boli blizsie k hviezdam, ako keby ste opustili Zem a len-len sa dotknut Mliecnej drahy, Venuse a pohojdat sa na Mesiaci. Zapad slnka je krasny, ale vychod je nezabudnutelny. Vsade dookola ticho, zima a pokoj. Pokial vsak nie je burka, snehova fujavica, ci vietor s rychlostou 100 km za hodinu a viac. Je to jedno z mala miesta na svete, kde si mozete rano zalyzovat a poobede sa ist potapat do mora. Zazila som tam par vianocnych sviatkov, ked sme nemohli nic pozorovat, iba sa gulovat a stavat snehuliakov. Hore bolo –10 ˚C a dolu, pri mori, prijemnych +25 stupnov.
Svoje vedecke vysledky z kometarnej astronomie som prezentovala na viacerych konferenciach Americkej astronomickej spolocnosti. Pretoze komety sa velmi pravdepodobne zasluzili aj o vznik zivota na zemi, trochu som si od nich odskocila na podu astrobiologie. Tato nova, zaujimava a velmi perspektivna oblast zakladneho vyskumu mi, ako inak, tiez ucarovala. Mala som moznost predniest svoje vysledky z tejto oblasti na troch vyznamnych medzinarodnych konferenciach: na Hamiltonovom ostrove (Australia), v Reykjaviku (Island) a v Boulder (Colorado, USA). Nikdy som nevedela, ze ziva hmota moze existovat i pri teplotach -20 ci +500 stupnov C.
Slnko, more vzduch
Zvyknut si na teple a slnecne havajske podnebie nebol ziadny problem. Po par dnoch som sa tu citila ako doma, kde som si vdaka mojej starej mame zamilovala plavanie, a bola som vodnym zivlom uz od utleho detstva. Voda je mojim druhym domovom. Od svojich 6-tich rokov som bola clenkou plaveckeho oddielu SVST, neskor clenkou strediska vrcholoveho sportu CSFR a pocas strednej skoly clenkou ceskoslovenskej plaveckej reprezentacie.
Ale plavaren Pasienky v Bratislave je predsa len ina ako plaze Waikiki na ostrove Oahu a more okolo havajskych ostrovov. Hned ako som prisla, veda-neveda (ved aj vykonny vedec, ak ma vydrzat sediet pri dalekohlade a pocitaci, musi mat i fyzicku formu), zacala som sutazit v roznych plaveckych pretekoch na otvorenom mori i v bazene. Tie na mori su zaujimavejsie, hlavne ked treba bojovat s troj az 5-metrovymi vlnami, silnym prudom, a pritom kutikom oka stale pozorovat, ci nejaky maly zralok nema prave chut na clovecinku. Ako vidite, nejako im nechutim, lebo som este stale cela, a to som vo vode viac ako domorodci.
Vrcholom plaveckej sezony je zaciatkom septembra 3,8-km pretek na otvorenom mori, z jednej casti Waikiki na druhu. V roku 2004 som obsadila druhe miesto v mojej vekovej kategorii casom 1:05:46. K prvenstvu mi chybalo len 9 stotin sekundy, necela desatina! To dost nastve, hlavne ked su to take dlhe preteky, takze mam motivaciu na buduci rok. Okrem plavania som sa zacala potapat, surfovat, jazdit na kajaku, na vodnych lyziach a na plachetnici. Dokonca som si raz skocila aj s padakom. Ale voda je predsa len lepsia a v tychto zemepisnych sirkach viac osviezi.
Kedze som si uz vyskusala viacere sporty a pretoze mam rada sutazenie a zivotne vyzvy – inak by som nebola na Havaji – pred rokom som si povedala, ze triatlon je nieco, co som este neskusila a vzdy som chcela vyskusat. Velky dojem na mna urobila navsteva pretekov v roku 2003.
Zelezni muzi
V meste Kona na ostrove Havaji sa odohravaju majstrovstva sveta zeleznych muzov. Disciplina ozaj kralovska: 3,8-km plavanie, 180-km bicykel a 42-km beh. To, ze profesionalni sportovci, ako kamarati Cesi Tomas Petr a Petr Vabrousek dokazu urobit tieto preteky za 9 hodin a 40 minut, je skutocne obdivuhodne. Ale ozajstny zazitok je vidiet pretekat obycanych ludi, napriklad 45-rocnu matku dvoch deti, 37-rocnu uradnicku, 50-rocneho pravnika, ci 72-rocneho dochodcu. Nielenze sa tohto velmi narocneho preteku zucastnia, ale ho aj dokoncia za 15-18 hodin. Ked som pomahala sportovcom v prestupnej stanici po plavani alebo bicyklovani, vsetci, aj ked unaveni, boli odhodlani pokracovat dalej, bojovat a dokoncit pretek. V cieli, aj ked vycerpani, boli stastni a hrdi, ze to zvladli. Ze dokoncili Havajskeho zelezneho muza, jednu z najtazsich sportovych sutazi na svete, na ktorej
moze startovat iba najlepsich 1500 triatlonistov sveta.
V oktobri 2003 som si povedala, ze aj ja by som raz chcela prebehnut tou slavobranou a vyrovnat sa havajskym zeleznym muzom. Ako sportovec viem, ze priprava na takyto pretek netrva tyzdne, ani mesiace, ale roky. Prva a najdolezitejsia vec je chciet. A ja chcem!
Tak som aj napriek nevoli a velkemu odporu k behu musela zacat behat. Stale som sice pomala ako slimak, ale uz to nie je take bolestive ako pred rokom. Minuly rok som sa zucastnila na styroch kratkych triatlonoch: 0,5 km plavanie, 20 km bicyklovanie a 5 km beh. V poslednom som obsadila v mojej vekovej kategorii 3. miesto. Kedze som nemala cestny, galuskovy bicykel, musela som sutazit na starom horskom bicykli. To bola zabava: ostatni ucastnici sa na mna pozerali ako keby som prisla z hlbky minuleho storocia. V Amerike je to tak, ze aj ked nie ste profesionalny sportovec, mate profesionalnu vystroj. Ta je ale poriadne draha, takze som musela pockat az do Vianoc, aby som dostala triatlonovy bicykel pod stromcek. Teraz sa uz iba musim naucit udrzat rovnovahu na tenkych galuskach a odopnut si topanky z pedalov pred zastavenim skor, ako by som dopadla na tvrdu havajsku podu. Ak by som bola pocuvla mojho otca pred 15 rokmi, mohla som jazdit na jeho cestnom bicykli a uz som mohla byt profesionalka. Ale kdo pocuva otcov, ked mame dvadsat?!
Takze co robi slovenska astronomka na Havaji, ak ma chvilu cas po praci ci cez vikend? Triatlon, plavanie, potapanie a plachetnice. Pocas nasledujucich 6 mesiacov mam pred sebou jeden kratky a jeden olympijsky triatlon. Vrcholom sezony bude polovicny Zelezny muz v juni v Kone na ostrove Hawaii.
Aby som pocas zimnych mesiacov nestratila formu (a aj preto, ze som tvrdohlava), v novembri 2004 som sa rozhodla bezat maraton v Honolulu. Mala som iba kratku, 6-tyzdnovu pripravu, a tak som za to zaplatila svoju dan. Maraton som sice dokoncila v case 5:06:02 ale na polceste som to chcela zbalit a ist sa kupat. Som rada, ze som dobehla. Za podporu dakujem mojim priatelom na Havaji, ktori neverili, ze to zvladnem. Tym ma donutili ist dopredu a dokazat, ze na to mam. Doma som sa bala priznat, ze idem bezat maraton. Rodicia dobre vedia ze nerada beham – asi by si mysleli, ze som sa pomiatla, mozno z prace na Mauna Kea vo vysokej nadmorskej vyske a prisli by ma odviezt z Honolulu domov. Teraz, aspon ja si to myslim, su na mna hrdi.
Niekedy sa aj mne zda neuveritelne, ze som dokazala tolko zabehnut. Bol to krasny zazitok: startovat o 5:30 rano, za tmy, po odzneni americkej hymny a havajskej narodnej piesne. Start sa zacal ohnostrojom a dav 28 tisic ludi sa vydal na 42-km cestu. Pred startom citali zoznam zucastnenych krajin a ja som bola hrda, ked precitali aj Slovensko.
Aj ked som daleko z domu, predsa len je mi Slovensko najdrahsie a cnie sa mi za nim. Ako sa vravi, vsade je dobre, ale doma je najlepsie. Je to velmi pravdive porekadlo! Havajske ostrovy su prekrasne, moja praca je viac ako zaujimava, z profesionalneho hladiska mam tie najlepsie podmienky na vedecku pracu a dobre podmienky na sportovanie. Ale doma su Tatry, Hron, Devin a vsetci ti, ktori sa zasluzili o to, aky mam zivot a kde som. Som im za to nesmierne vdacna a viem, ze raz budeme opat spolu a potom si na tieto krasne chvile z Havaja budem iba spominat.
V neposlednej miere dakujem i vedeniu Astronomickeho stavu, ze mi umoznilo takuto postdoktorandsku prax. Tesim sa na chvilu, ked sa vratim na pracovisko v Bratislave, s mnozstvom nespracovaneho pozorovacieho materialu, ale so skusenostami a osobnymi kontaktami s medzinarodnou vedeckou komunitou.
Pre zacinajucich aspirantov na titul PhD. mam jednoduchu radu: vybrat si spravneho skolitela, skoncit aspiranturu v co najkratsom case, mat dobre prace a nebat sa ich prezentovat ustne (to zdoraznujem!) na medzinarodnych konferenciach. Nemenej dolezite je opustit na cas pohodlne rodisko a zbierat skusenosti, tak ako kedysi kazdy, kto chcel byt dobrym remeselnikom. Nie je to lahke.
Vasa Jana
- - - - - - - - - - - - - - - -
Ďalšie fotografie sú na stránke:
http://www.ifa.hawaii.edu/~jana/SAV_photo.html
Obrázky:
V pozadí je 8-metrový ďalekohľad Gemini na Mauna Kea...
...a takto to vyzerá pri mori.