Výsledky vedeckej práce Astronomického ústavu SAV v roku 2001:

Novým prístupom k interpretácii symbiotickej dvojviezdy AX Persei  bolo určené množstvo vyvrhnutej hmoty (asi 1,5 desaťmilióntiny hmotnosti Slnka) počas zjasnenia systému. (VEGA 1157,  Skopal, práca č. 45)

Analýza rozsiahlej viacfarebnej fotometrie a spektroskopie aktívnej tesnej dvojhviezdy XY UMa viedla k spoľahlivému určeniu geometrických aj absolútnych parametrov sústavy. Korelačná  analýza O'Connelovho efektu a (O-C) reziduí od lineárnej efemeridy potvrdila prítomnosť ďalšieho protohviezdneho telesa v sústave prejavujúceho sa infračerveným excesom na 30-ročnej orbitálnej dráhe. (The America Astronomical Society Small Grants Program,  Chochol a Pribulla, práca č. 32)

17. novembra 2001 bol štyrmi stanicami bolidnej európskej siete vyfotografovaný prelet veľmi jasného meteoru (okolo -20 magnitúdy), z ktorého na základe predbežnej analýzy mal dopadnúť na povrch Zeme meteorit s celkovou hmotnosťou vyše 200 kg. Pre výpočet dráhy a miesta pádu boli dôležité snímky dvoch slovenských staníc (Skalnaté Pleso, Modra) a pádová oblasť je na Ukrajine. (VEGA 1026, Porubčan).

Na základe numerických výpočtov bola zostavená databáza funkcií rozptylu nesférických častíc rozmerov od 0,1 do 4 mikrometrov. Táto báza sa stala základom numerických simulácií dynamiky malých prachových častíc v Slnečnej sústave. V ďalšom bola vypracovaná teória interakcie žiarenia a častíc aplikovaná na problém záchytu kozmických častíc nesférického (teda reálneho) tvaru. (VEGA 7151, Kocifaj, práca č. 26)

Na základe novej analýzy častíc kozmického prachu poskytnutých z NASA bola určená detailná štrukturálna charakteristika častíc (poróznosť), i ich chemické a mineralogické zlože- nie. (VEGA 7151, Kapišinský, práca č. 25).

Novou metódou sme analyzovali vnútornú štruktúru meteorického roja Perzeíd a na základe priestorového rozloženia dráh meteorov sme zistili, že dve tretiny z vyše 500 skúmaných dráh tvoria v priestore 11 samostatných vlákien v inak širokom meteorickom prúde. (VEGA 1023 a 1026, Svoreň, Porubčan a Neslušan, práca č. 77).

Aplikovanie vypracovanej teórie nereštringovaného problému troch telies typu epsilon Lyr, umožnilo skúmať evolúciu a stabilitu dráh zložiek reálnych hviezdych sústav ksi UMa a zeta Aqu. Teória dovolila upresniť znaky sklonu dráh zložiek sústavy zeta Aqu, ktoré sú v kata-lógu Worleya neurčité, a zistiť stabilné dráhy zložiek. (VEGA 1005, Pittich a Solovaya, práce č. 46, 94).

Pozorovania komét 2,2-m ďalekohľadom Univerzity Hawaii a spracovanie snímkov komét 16P/Brooks 2, 22P/Kopff a 46P/Wirtanen viedlo k určeniu fotometrických parametrov komét, ktoré sú pravdepodobnými cieľmi kometárnej kozmickej sondy CNSR (Comet Nucleus Sample Return) s predpokladaným zberom vzoriek z komét a k nájdeniu stratenej kométy  39P/Oterma. (VEGA 1005, Pittichová, práce č. 54, 55, 56, 69).

Na základe radarových pozorovaní na základni Bologna-Modra počas meteorického roja Leoníd v r. 2001 bol odvodený tok meteorov, funkcia hmotností a rojové charakteristiky. Počas Leoníd sa zmerala aj koncentrácia ozónu v ionosferickej výške okolia 100 km. (VEGA 1026 a 7151, Hajduk a Porubčan, práca č. 57).

Analýzou televíznych pozorovaní meteorického dažďa Leoníd 1999 z okolia maxima sa zistilo, že v tomto mladom filamente prúdu sa častice grupujú do párov a väčších skupín častejšie ako vyplýva z reálneho rozloženia častíc v roji. Tento úkaz dokumentuje existenciu reálnej fragmentácie meteoroidov v medziplanetárnom priestore. (VEGA 1026,  Porubčan, práca č. 70).

Boli zredukované fotografické snímky komét za roky 1994 až 1996. (VEGA 1023, Svoreň, Červák a Rychtarčík, práce č. 47, 48, 75, 76).

Prakticky zabudnutý výsledok viacerých autorov z 20. rokov 20. storočia o existencii značné-ho elektrostatického náboja Slnka a hviezd bol pripomenutý spolu s vysvetlením nedorozu-menia, v ktorom niektorí neskorší autori odvodzovali elektrickú neutralitu hviezd z aproxi-matívnej neutrality makroskopických objemov hviezdnej plazmy. Zároveň boli načrtnuté možné významné aplikácie tejto dôležitej astrofyzikálnej veličiny. (VEGA 1023, Neslušan, práca č. 31).

Z chodu variability svietivosti slnečnej koróny a indexu slnečných škvŕn za obdobie 1943-1999 sa podarilo prognózovať aktivitu Slnka na obdobie prebiehajúceho 23., a ďalej, až do maxima budúceho 24. cyklu slnečnej činnosti (až do rokov 2010-2011), pričom z pohľadu "kozmického počasia" sa najzaujímavejšou javí prognóza pomerne hlbokého sekulárneho minima slnečnej činnosti v priebehu 24. cyklu. Popísané sú vzájomné súvislosti veľko-rozmerných koronálnych štruktúr a parametrov magnetického poľa v nich, odvodeného z po-larizačných meraní počas 10-tich nami pozorovaných úplných zatmení Slnka v období 1973-1999. (VEGA 1022, Sýkora, práce č. 15, 16, 17, 49).

Z analýzy súvislosti medzi dennými priebehmi koronálneho indexu slnečnej aktivity a denný-mi hodnotami totálnej slnečnej radiácie meranej prístrojom VIRGO na družici SOHO vyplýva možnosť použitia koronálneho indexu pre vyjadrenie variácii hodnôt totálnej slnečnej radiácie. Z vlastných pozorovaní protuberancií a homogenizovaných dát o intenzite emisných čiar koróny boli určené zákonitosti priebehu cyklu slnečnej aktivity v týchto jej prejavoch. Potvrdila sa existencia polárnych vetiev výskytu protuberancií a maxím emisných čiar a ich súvislosť s rovníkovými vetvami. Bol určený vzťah medzi výskytom periodických variácií v zelenej emisnej čiare koróny a štruktúrami magnetického poľa, ktoré sa prejavujú v štruktúrach bielej koróny. (VEGA 1164, Minarovjech, Rybanský a Rušin,  práce č. 30, 34, 36).

Zistila sa veľmi dobrá zhoda výsledkov časovo-zavislých dvojrozmerných  magnetohydrody-namických modelov s výsledkami spektrálnych pozorovaní slnečnej granulácie s vysokým priestorovým rozlíšením vrátane zmeny gradientu korelácií niektorých parametrov s výškou v atmosfére Slnka. (VEGA 7229, Kučera a Rybák, práca č. 22).

Pomocou vysokodisperzných spektier Fe I a Ca II k čiar, bola skúmaná súvislosť medzi pokojnou a aktívnou dolnou slnečnou atmosférou a bolo ukázané, že počas erupcie je silne prehrievaná aj horná fotosféra vo výškach od 300 do 500 kilometrov. (VEGA 7229, Kučera, Brčeková a Rybák, práca č. 64, 90).

Vlnková časovo-frekvenčná analýza meraní magnetického toku na povrchu Slnka, výskytu dlhotrvajúcich erupcií na Slnku a toku galaktického kozmického žiarenia ukázala, že napriek predošlým predstavám o stálej prítomnosti strednedlhých periód variácií sa tieto periody (64-1024 dní) vyskytujú extrémne nepravidelne. Každá z periód 2,3 roka, 1,7 roka, nájdená v dátach kozmického žiarenia má svoj náprotivok v dátach výskytu erupcií či toku magnetického poľa. Perióda 1,3 roka, ktorá bola zistená i v meraniach medziplanetárneho magnetického poľa, je charakteristickou pre zostupné fázy cyklov 20 a 22. Časovo-frekvenčná dekompozícia slnečných indexov (toku pozaďového rentgenového žiarenia, výskytu dlhotrvajúcich erupcií a výskytu impulzných erupcií) za obdobie posledných troch slnečných cyklov ukázala, že existuje časovo lokalizovaný výskyt ich variacií v rokoch 1981,0, 1982,7, 1990,0 a 1991,6.  (VEGA 7229, Antalová a Rybák, práce č. 14, 35, 91).

Analýza rotácie slnečnej koróny v emisnej čiare Fe XIV 530,3 nm za obdobie rokov 1947-1991 ukázala, že rotácia je blízka rigidnej niekoľko rokov pred a počas slnečného minima a mení sa na silne diferenciálnu hneď s nástupom nového slnečného cyklu. Veľké variácie medzi týmito dvoma extrémami vedú k záveru, že interpretácie priemerného rotačného profilu slnečnej zelenej koróny s heliografickou šírkou sú fyzikálne neopodstatnené. (VEGA 7229, Rybák, práca č. 73).

Určili sa abundancie chemických prvkov na povrchu rýchlo oscilujúcej magnetickej chemicky pekuliárnej (CP) hviezdy HD 60435 s vplyvom efektov nie lokálnej termodynamickej rovnováhy.  Zistili sa dve škvrny so zvýšeným obsahom lítia a určili sa ich chrakteristiky. Odvodila sa intenzita a konfigurácia magnetického poľa. (VEGA 7107, Zverko a Žižňovský, práce č. 39, 40, 92 a 93).

Pre chladnú CP hviezdu CQ Uma sme na základe vlastných fotoelektrických pozorovaní upresnili hodnotu jej rotačnej periódy a publikovali sme jej prvú svetelnú krivku v červenej oblasti spektra. (VEGA 7107,  Žižňovský,  práca č. 66).

V spektrách Am dvojhviezd HD 434  a HD 216608 sme identifikovali druhú, resp. tretiu zložku systému. (VEGA 7107,  Budaj, Žižňovský a Zverko, práce č. 60 a 61).

Pri  štúdiu chovania atmosférickej extinkcie sme zistili, že zatiaľčo pre vysokohorské obser-vatórium na Skalnatom Plese sa táto dá popísať klasickým dvojzložkovým modelom, pre mestské observatórium v Brne je nutné zaviesť tretiu zložku, ktorej pôvod je zatiaľ neznámy (VEGA 7107 a 1157,  Žižňovský a Tremko, práca č. 29).

Rádiové pozorovania symbiotickej hviezdy CH Cygni odhalili netermálnu podstatu bipo-lárnych výtryskov zo systému. (VEGA 1157,  Skopal, práca č. 43).

Analýza Walravenovej VBLU fotoelektrickej fotometrie zákrytových dvojhviezd južnej oblohy AY Vel a AQ Tuc potvrdila kontaktnú konfiguráciu sústavy AQ Tuc a odhalila, že AY Vel je takmer kontaktná  sústava . (VEGA 1157,  Chochol a Pribulla, práca č. 19 a 50).

Spektroskopia zákrytovej dvojhviezdy raného spektrálneho typu V505 Mon umožnila určiť spektroskopickú dráhu primárnej zložky a v kombinácii s rozsiahlou fotoelektrickou fotomet-riou sústavy umožnila detegovať prítomnosť okolohviezdnej hmoty vo forme diskrétnych mračien a silne premenného disku obklopujúceho hmotnejšiu sekundárnu zložku. Fotoelek-trické UBV svetelné krivky zákrytovej symbiotickej dvojhviezdy V1329 Cyg boli   modelo-vané mechanizmom fluorescencie v chromosfére a vo hviezdnom vetre chladnej zložky. Kým fluorescencia v chromosfére sa prejavuje v U oblasti, fluorescencia vo hviezdnom vetre je zodpovedná za premennosť v B a V oblasti. (VEGA 1157, Chochol, práce č. 20 a 28).  

Prvé pozemské pozorovania kontaknej dvojhviezdy DN Cam viedli k určeniu absolútnych parametrov tejto sústavy. (VEGA 1157,  Pribulla a Vaňko, práca č. 79).

Na základe presnej fotoelektrickej fotometrie sekundárneho minima hviezdy TX UMa bolo zistené, že v sústave nedochádza k stáčaniu priamky apsíd. (VEGA 1157, Komžík, Pribulla a Chochol, práca č. 63).

Fotoelektrické monitorovanie krátkoperiodických kontaktných sústav UV Lyn, FU Dra, AH Aur, EF Dra, GW Cep a CW Cas umožnilo študovať zmeny periódy týchto sústav, povrchovú aktivitu ako aj určiť ich fotometrické elementy. (VEGA 1157,  Chochol, Pribulla a Vaňko, práce č. 33 a 51).

Na základe kvalitného UBV fotometrického materiálu získaného pre bezmála dotykovú dvojhviezdnu sústavu  KW Per na observatóriách v Starej Lesnej a Kryonerion v Grécku boli získané a publikované nové fotometrické elementy sústavy. Pozorovaný O’Connellov efekt je interpretovaný v zmysle izolovaného prenosu hmoty. Na základe získaných výsledkov bolo spochybnené jednoznačné zaradenie sústavy medzi bezmála dotykové dvojhviezdy. Na základe CCD fotometrických pozorovaní v BVRI farbách symbiotickej hviezdy YY Her bola potvrdená prítomnosť primárnych zákrytov a objavená existencia sekundárnych miním. Predbežné výsledky boli publikované spolu s výzvou na medzinárodnú fotometrickú kampaň, ktorá potvrdila, že prítomnosť sekundárnych zákrytov v sústave je reálna. Bola študovaná orbitálna modulácia zmien jasnosti kataklizmatickej hviezdy V Sge. Amplitúda zmien jasností rastie, keď systém prechádza z nízkeho do vysokého stavu aktivity. Fotometrické chovanie objektu je možné vysvetliť za predpokladu, že žiarenie prichádza aj od nahriatej strany sekun-dárnej zložky. Jej následné zakrývanie akrečným diskom sa prejavuje existenciou sekun-dárnych miním. Na základe štúdia okamžikov primárnych miním v kataklizmatickej sústave V 471 Tau a O–C diagramu bola potvrdená prítomnosť tretieho telesa v pôvodne dvoj-hviezdnej sústave. (VEGA 1008,  Hric, práce č. 23, 59, 67, 68, 78, 82, 84, 85, 86, 87 a 88).